Grécko – nie dovolenka, ale aj život... s dvojčatami

foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Grécko – nie dovolenka, ale aj život... s dvojčatami

Attachments:
FileDescriptionFile sizeDownloads
Download this file (D-4-2015-grecko-nie-dovolenka-ale-aj-zivot-62-65.pdf)Grécko – nie dovolenka, ale aj život... s dvojčatamiČlánok v časopise DVOJIČKOVO 4/2015 - PDF verzia (str. 62 – 65)151 kB0

Melka a jej dvojčatá v GréckuV Grécku som skoro ôsmy rok. Tu som pred siedmimi rokmi spoznala moju druhú polovičku a pred dvoma (rokmi) spoznala aj zmysel ženy-matky, a to hneď dvojnásobne, príchodom dvoch púčikov našej lásky Alexandra a Michalka.

Náš vzťah sa začal neočakávane, keďže ja som bola sklamaná predchádzajcim dlhodobým vzťahom na Slovensku, a v presvedčení, že k mojej úctivosti sa nehodí žiaden tvor mužského rodu. No tu mi osud ukázal opak! A aj keď môj život dovtedy nebol veselý, skôr zjazvený (keďže som stratila skoro rodičov a súrodencov nemám), bol to práve on, čo mi všetky jazvy zacelil a moju dušu upokojil.

Hneď po troch mesiacoch vzťahu mi ponúkol, či by som chcela ísť s ním do Atén, keďže ako vojak
z povolania bol prevelený do špeciálnej jednotky v Aténach..., aby sme tam spolu žili.

No priznám sa, moja reakcia nebola ako z filmu... Nebola som natešená a unesená, nehodila som sa mu okolo krku, nevyhodila nohy do vzduchu a nelietala mi sukienka vo vetríku... Myslela som na to, že tým treba zanechať Slovensko, priateľov, zamestnanie, tradície atď., prispôsobiť sa tomuto prostrediu, naučiť sa jazyk, ktorý sa mi v tom čase zdal naozaj nie moc ľahký a k tomu sama v Aténach s mužom, ktorého nepoznám dôkladne? Čo ak bude nasledovať sklamanie a ja prídem domov a budem opäť začínať odznova??!! Mala som 34, nie 20, už mi dobrodružstvá nezvyšovali adrenalín...

Odchod do Grécka

Urobili sme kompromis... Kým sa on pripravoval na odchod do Atén a zabýval sa tam, ja som sa vrátila na Slovensko, pokračovala v zamestnaní a nechali to na čas, nech ten rozhodne, čo bude s nami... a na naše city – ako dozrejú, boli sme v spojení cez Skype... Ja som sa viac-menej pokúšala o to, aby som mala viac dôvery a uverila, že tento muž je naozaj skutočný, teda taký, ako ho vidím... a že sa to nezmení... K odvahe mi dopomohol môj najlepší priateľ, ktorý mi je ako otcom. On ho videl na Skype, hovoril s ním a povedal mi, že tento chlapec je dobrý človek a nemusím sa obávať! Takže som dala na neho v znení: ak nepôjdem za ním a neskúsim, ako je to žiť spolu a spoznať sa viac, nikdy sa nedozviem, či je to naozaj ten pravý a skutočný! Lebo pravdupovediac, veľmi mi chýbal. A tak som po štyroch mesiacoch letela za ním!

Tu by som dodala, že som drahého upozornila, že idem, aby sme to skúsili spolu a že ak nám to pôjde fajn, je pre mňa dôležité dieťa!

Prenajal bytík, ktorý bol čiastočne zariadený, tak sme prvé mesiace začínali naozaj od začiatku, čo ma mrzelo, že na Slovensku som mala všetko v byte zariadené, no bolo by nákladné doniesť to sem. Tak sa pralo v rukách (spolu aj on, aj ja)... bola práve zima, tu síce snehu niet, no vlhkosť taká, že veľakrát mi oprané veci na šnúre schli tak dlho, že zatuchli a bolo ich treba prať znovu.Náš prvý prírastok bola chladnička. Na jar som išla do školy z úradu práce, ktorý organizuje pre cudzincov jazykový kurz. Trval tri mesiace, každý deň, 6 hodín, okrem víkendu. Kurz bol pre pokročilých, ja som vedela len „dobré ráno, dobrý deň“, tak bola sranda, no zachránil ma spolužiak, ktorý vedel po anglicky a vždy mi preložil to najdôležitejšie, poprípade som si odfotila tabuľu a ukázala manželovi doma (lebo bolo treba lúštiť písmo lektora, keďže písal ako kocúr a iným štýlom písma, ako som sa ja samouk naučila). No základom bolo, že som pojala gramatiku, kurz ukončila a postupne som začala komunikovať s manželom namiesto angličtiny po grécky...

Niekedy sme sa nasmiali nad mojimi skomoleninami, napr. komár sa povie konúpi a karfiol kunupidi, tak som mu raz do telefónu hovorila, že som mu pripravila zapečeného komára. Alebo naopak, že ma poštípal karfiol.

Nástup do zamestnania

Zamestnala som sa sezónne v jednom prepychovom hoteli ako chyžná... tak tam tiež bola moja slávna gréčtina úsmevná, keďže hneď v prvý deň pri zaúčaní som bola poslaná pozrieť, či sa uvoľnila izba od ubytovaného, a to sa dalo na známosť, keď si ubytovaný vypol malé červené svetielko pri dverách. Ja som prišla k mojej kolegyni s tým, že tam má oheň (fotiá) namiesto svetielko (fos), takže, chúďa,rýchlo tam utekala, aby ubytovaného zachránila.

Druhá vec je, že sa nedá preložiť niečo, čo je v slovenčine, tak ľahko. Vlastne dá, no nedáva to ten istý zmysel. Veľakrát ma môj drahý nepochopil a ja som bola ešte aj nahnevaná na neho, že ako to, že nerozumie! Po večeroch sme vždy pozerali spolu filmy, a tak som sa postupne učila slovnú zásobu
v zamestnaní, pri filme či našou komunikáciou, tak isto som sa učila čítať titulky vo filmoch, keďže tu sa filmy nedabujú (len pre deti a lacné seriály, a to je hrôza ten dabing, tak som aj rada, že radšej počujem orginál hlas herca).

Nastal čas založiť si rodinu

Určite už niektoré pochybujete, či mám nejaké tie dvojičky, keď tu meliem o všetkom, len o nich nie! No jasné, že mám! Teraz nasledujú!

V jeden jarný deň môj drahý dozrel na založenie rodiny!

Ja ako stará dievka (na ocot, ako by som patrila v dedinke mojej starej mamiky – 37-ročná) som počítala s tým, že to zaberie dosť veľa času – dní, mesiacov, dokonca rokov??!! kým príde náš potomok... No a aké bolo prekvapenie, keď podľa múdrych výpočtov pána doktora vyšlo, že prišiel hneď, bez čakania! A keby jeden, ale dvaja!!! Pekne si tam sedkali jeden vedľa druhého a ja som nevedela, čo od dojatia, neistoty (jasné, že tam bola, veď som ani nevedela, či to zvládnem!!) a šťastia naraz!
Len som sa otočila k drahému a hovorím mu: „Ty za to môžeš!“
No doktorko len krútil prstom: „Nie on, ale vy! Vy ste mali dva žĺtky!“
Na druhom ultrazvuku zistili, že tí malí človiečikovia sú chlapi!!
Volám drahému, že moju objednávku na dievčatko s jeho dlhými čiernymi mihalnicami niekde zapatrošil alebo doplietol a dopracoval sa k dvom kusom mužského rodu!!!
On v pokoji, až s radosťou odpovedá, teda bez známok výčitiek, či ľútosti: „2:0 pre mňa!“

Tu sa mnohé pozastavíte, ako si dovoľujem robiť na osud objednávky... No ako neznalá prvýkrát mamička, som si ani nevedela predstaviť, čo ja s chlapcami budem robiť! Ako sa s nimi hrať futbal, učiť chlapské veci atď. (Che, che, akoby na to druhé mamičky mali kúpenú knihu z tuzexu!)

Prvý ultrazvuk

Moje tehotenstvo

Chlapčekovia rástli a s nimi aj ich podnájom, pôvodne plánovaný na deväť mesiacov či 40 týždňov.

Mnohí, keď po otázke, čo to bude, a odpovedala som (hrdo), že dvojičky, sa ma pýtali, či im poviem recept na dvojičky... No neviem, ako u vás, my sme ich „uvarili“v horúcej láske a sladkej túžbe!

Babičky ma zastavovali a priali mi (v preklade) šťastnú slobodu/oslobodenie... Všelijako som si predstavovala, ako k tomuto prianiu prišli. Ja som bola rada s mojimi drobuliatkami v brušku, pod mojím srdcom...

Prišlo leto, ktoré sa pomaly chýlilo ku koncu, a ja som si tehuľkovanie užívala s radosťou, ale aj s obavami – to sa z jednej odvážnej žienky stal strochopud. Hrôza bola pre mňa päťdesiatka na tachometri, nočné hlučné motorky či hulákajúca hudba z áut mládencov. Nastali aj zmeny. Hocijaké jedlo, ktoré mi nevoňalo, bolo pre mňa varovaním, že môj žalúdok nesúhlasí a ani moji chlapci pod srdcom. Ako natruc každý týždeň niektorý sused vyprážal ryby, a tak som sa nedostala k mojej, lebo už bol môj nos plný
z ich... a doteraz je plný. Kvety pomarančovníkov? Niekedy krásna vôňa je aj doteraz pre mňa príčinou zdvíhajúceho sa žalúdka!

Prípravy

Začínala sa jeseň... Tu si jej príchod človek všimne len tým, že konečne po dvoch, troch mesiacoch
začne pršať a hocúce pekelné teplo sa zmení na príjemné teplo... a ja v 32. t. t. naozaj ako pavúčik – tenká noha, ruka, len brušino obrovské (nemusíte mi tvrdiť, že nie, videla som sa každý deň
v zdrkadlení vo výkladoch! ), som rozmýšľala, kto to vydrží viac. Ja, či oni...? Cítila som, že sa tam tlačia, a mňa pri tom bolelo naozaj všetko! Jeden hlávku v pľúcach, druhý si dupal po mojich črevách... Obaja si sedkali, ani ich nenapadlo sa otočiť k „východu“, čo zmarilo moje sny, že budem rodiť prirodzene, keďže ak sa neotočia do 28. t. t., potom už ťažko. Niečo mi šepkalo, aby som si prvú výbavu do nemocnice už pomaličky chystala.

Ako som spomínala, podnájom bol klasicky na zmluvu deväťmesačnú. Teda mala im vypršať 2. 12.

Bol 19. október a mne popri všetkých bolestiach pribudlo nočné svrbenie pokožky... Nevedela som, k čomu to pripísať, vymenila som obliečky (myslela som, že je to nimi), iné mi nenapadlo, lebo nič iné som v mojom živote nemenila.

V nemocnici

Dňa 23.10. som bola objednaná na ultrazvuk... ešte som sa pýtala doktora, koľko je dobré, aby mali min. dvojičky, aby nemali problémy na našom svete. Hovoril, že najmenej 2 kg. Michalko ešte nemal 2 kg. Po ultrazvuku som išla k mojej doktorke, u ktorej som mala rodiť. Medzi rečou som jej spomenula to nočné svrbenie pokožky. Zobrala mi krv, že sa pozrie, čo to je a ešte večer mi zavolá. Tak aj bolo, večer zavolala a povedala, aby som prišla ráno do nemocnice, doniesla aj pyžamo a papuče, že ma popozorujú, lebo to svrbenie bola reakcia pečene na vysokú hladinu hormónou a začala vylučovať soli pod kožu.

Ja som, samozrejme, spanikárila, nikomu sa nechce dobrovoľne do nemocnice!

Ráno som tam nacupitala... Dali ma na izbu, zmerali tlak a krátila som si čas zoznamovaním sa so spoluležiacimi ženami... prišiel aj večer.

Predčasný pôrod

Zobrali ma na vyšetrovňu, aby pomerali drobcom srdiečka... a zároveň aj moje bolesti...

Po nejakom čase prišiel službukonajúci lekár, pozrel na vychádzjúci papier zo stroja a len sa otočil ku mne: „Cítite bolesti?“ – „Ja cítim bolesti od 3. mesiaca“ – „Cítite kontrakcie?“ začal byť konkrétnejší... Dievky moje, ja som teda kontrakciu nerozoznala od každodenných bolestí... „Vy máte kontrakcie každých 5 minút!“ Ja som mu zas pevne tvrdila, že nič iné ako bežné bolesti necítim. Zapol stroj znovu a odišiel, prišiel znova po pol hodine aj s druhým doktorom. Zas pozrel vychádzajúci výsledok meraní... Spýtal sa ma, prečo som bola prijatá do nemocnice a kto je môj pôrodník. Prišli ďalší dvaja zamestnanci nemocnice a mne bolo jasné, že asi nie sme na dennom poriadku. Niečo si hovorili, počula som, ako volal s niekým (s mojou pôrodnou lekárkou), a potom sa otočil ku mne a povedal:
„Tak ideme ďalej!“
Mne to nejak nezaplo... „Ako ďalej? Idem domov, je to okej?“
„Idete rodiť, skôr ako praskne plodová voda a nastali by komplikácie.“
Spustila som plač...
Jediné, čo mi vyšlo z úst, bolo: „Chcem, aby prišiel môj muž!“
Bola som veľmi nešťastná z toho, že ešte nebol ich čas a museli von... Bolo mi ľúto, že Michalko nemá ani 2 kg. Mala som strach, ako to dopadne, mala som strach, čo príde, všetko malo byť zrazu skutočnosť a ja som sa naozaj začala báť, čo bude, ako bude, či to zvládnem, či budem dobrá mamina, či budú zdraví atď.

Moja doktorka bola o chvíľu pri mne (aj bez obálky prišla z domu, aby pomohla na svet mojim drobuliatkam, čo tu nie je bežné). Prišiel aj môj drahý... Plakala som...

Napichli mi medzi stavce od pol tela znecitlivenie. Vedela som, že bežná sekcia dvojičiek trvá cca 30 minút, no mne znecitlivenie zabralo len na ľavú polovicu. Museli pridať do cievky. Bolo treba čakať, kým zapôsobí. Začala som sa triasť z tej chémie, necítila som sa dobre. Doktorka ma jemne pichala, či ešte cítim pravú stranu, no ja som už bola tak zostresovaná a vyplašená, že som naozaj nevedela, koľko treba cítiť a koľko nie, tak zarezala a ja som to cítila teda poriadne! Cítila som sa, akoby som zomierala a myslela som len na to, ako bude musieť byť môj drahý sám na dvojičky. Rýchlo mi dali masku a ja si už nič nepamätám.

Po pôrode

Prebrala som sa, neviem koľko času prešlo, no okolo bolo ticho. TICHO! Tak veľmi som sa naplašila! Jediné, čo zo mňa vyletelo, bol výkrik: „Kde sú????“

Vtom prišla ku mne milá sestrička, pohladila ma a ubezpečila, že drobci sú
v poriadku, že ich zobrali do druhej izby, kým prídem
k sebe. Dali mi kyslík a ja som od napätia vidieť moje deti ani nevedela, na čo skôr myslieť!

Konečne ma začali presúvať na moju izbu. Pri východe pôrodníckej jednotky čakala moja priateľka s mužom, môj drahý bol na ceste ku mne, musel ísť pre výbavičku. Do 10 minút bol aj on pri mne a ja som čakala, kedy prinesú tie dva kúsky, ktoré sa vyvíjali pod mojím srdcom, a vrástli do môjho srdca tak veľmi, až to bolelo!

Sakis (môj drahý) mi povedal, že Michalka si nechajú v inkubátore, lebo je malinký. Samozrejme, ja som si hneď predstavila, že mi zatajuje niečo zlé a hneď bol plač a nárek na svete. Prišla moja doktorka a ubezpečila ma, že Michalko je v poriadku, len naozaj nemá váhu, a už mi niesli Alexandríka...

Alexandrík a Michalko krátko po narodení

 

Moji chlapci

Prvýkrát pojať svoje dieťa...
Prvýkrát vziať do náručia tú plazmu, ktorej srdiečko bilo pod mojím...Pozerala som sa na neho ako na zázrak a ďakovala Bohu, že mi ich dal. A opäť som plakala, lebo Michalko nebol s nami...

Alexandrík bol taký drobunký, ani sa prisať nevedel. Držala som ho na mojej hrudi, ponúkala mu mliečko, no síl nemal. Doniesli mi v striekačke UM, detská im prepísala popri dojčení aj dokrmovanie UM, aby nabrali váhu.

Mala som v rukách Alexandríka, no necítila som sa úplná, chýbal Michalko, chcela som ho vidieť, no nedokázala som chodiť, musela som počkať, kým urobím prvé kroky...

Tú noc sme nespali. Nedalo sa. To, že sú na svete bolo slnejšie ako spánok... Nevzdávala som sa a prikladala stále a stále Alexandríka, aby sa napil mliečka odo mňa, no on spinkal, bolo ho treba budiť, bol malinký...

Takto prešla noc a ráno sme oznámili najbližším, že prišli na svet Alexandrík v noci o 22.24 hod. s mierami 47 cm, váhou 2 315 g a Michalko o minútu neskôr s mierami 42 cm a váhou 1 825 g. Sme zdraví a v poriadku – všetci...

Pokračovanie nabudúce...

Foto: archív autora

Článok vyšiel aj v časopise Dvojičkovo 4/2015 (strana 62 – 65)

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Kto je online

Práve tu je 131 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Súvisiace články

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies