20 uvedomení si (a možno aj viac), že som mamou dvojčiat

foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

20 uvedomení si (a možno aj viac), že som mamou dvojčiat

Takmer ročné dvojčatáOd narodenia dvojčiat ste určite miliónkrát boli už v situácii, keď ste si uvedomili: „Bože, však ja som mamou dvojčiat...“ Tak nech sa páči, skúste si aj vy pospomínať, aké to bolo u vás, mnohé sa v jednotlivých situáciách určite nájdete. Verím, že zábavnou formou podané situácie vám vyčaria úsmev na tvári a pomôžu vám uvedomiť si, že naozaj ste MAMOU DVOJČIAT, a to sa už NIKDY nezmení.

 


1. Dve čiarky na tehotenskom teste a prvý ultrazvuk

Hurá!!! Konečne to vyšlo, budeme mať bábätko. Odber krvi na HCG, prvý ultrazvuk, všetko je tak ako má byť, hoci vraj HCG je „vysoko pozitívne“. Pozerám tabuľku, nie, dvojčatá to určite nebudú, je to hraničné a dvojčatá majú ešte vyššie hodnoty. Ale ešte pravdaže netuším, že aj JA raz budem mamou dvojčiat.

2. Druhý ultrazvuk

Tak sa na to pozrime. Tehotná som už nejaký ten týždeň a je načase pozrieť sa, čo robí malá bublinka (Alebo bublinky? Ale nie, to by to HCG bolo určite ešte vyššie, utešujem sa.).

Ach áno, lekár oznamuje: „Vidím tam dva vačky.“ Čože? Dobre som počula? Oblieva ma studený pot, ešteže ležím, tak predsa, to HCG sa mi zdalo nejaké vysoké, ale... V hlave mám poriadny chaos. Čo budeme robiť? Bože, ja budem mať dvojčatá – vlastne my budeme mať dvojčatá – uvedomujem si po prvýkrát. Ako to zvládneme? A čo tehotenstvo a pôrod? Tisíc otázok si kladiem, no odpovede nepoznám. Jedno viem ale určite: Budem mamou dvojčiat!

3. Pobyt v nemocnici – hroziaci predčasný pôrod

Som v 25. týždni tehotenstva, už vieme, čo to budú – chlapci. Takže chlapci rastú, priberajú a ja tiež. Ale začína sa to komplikovať, zdravotné problémy a ja sa začínam naozaj báť. Musím do nemocnice, kde strávim pár dní s hroziacim predčasným pôrodom. Ale nakoniec sa vraciam domov a čakám, dni plynú, opäť nemocnica, opäť hroziaci predčasný pôrod a opäť prepúšťacia správa domov. Mám pocit, že to do pôrodu nevydržím. Už aby to bolo, želám si, ale zároveň viem, že musím ešte vydržať, chlapci musia byť v brušku čo najdlhšie, v noci nespím, bruško tvrdne, do 36. týždňa to nevydržím, to už viem. Zobudím sa o polnoci s kontrakciami a viem, že UŽ JE TO TU. Bože, naozaj je to tu, však o pár hodín už budem mamou dvojčiat. Nemocnica, kontrakcie, lekár, príprava, narkóza, cisársky...

Konečne je po všetkom, deti sú na svete. Hurá, tak som to nakoniec zvládla, stala som sa MAMOU dvojčiat, ja som naozaj mamou DVOJČIAT!

4. Návrat domov

Príchod domov je radostný, konečne doma a nie v nemocnici. Ale čo teraz, čo s tými dvoma drobčekmi? Začína sa kolotoč a ja si uvedomujem stále častejšie, že NAOZAJ som mamou DVOJČIAT.

5. Dojčenie

Niekedy mám pocit, že nerobím nič iné len dojčím jedného, potom zasa druhého a stále dokola, je to naozaj taký zvláštny kolotoč. Teraz si hovorím, aká to je vlastne pohoda mať len jedno dieťa. Ale ja to vydržím, nebude to takto trvať večne. Dojčenie jedného, plač, dojčenie druhého, zaspali, zobudili sa, prebaliť jedného, potom druhého za neustáleho plaču, ako na bežiacom páse. Bože, ešte šťastie, že nemám TROJČATÁ, hovorím si a vzdávam hold všetkým mamičkám trojčiat a viacerčiat.

6. Naše dni

Naše dni sa podobajú ako vajce vajcu. Je to len o dojčení, prebaľovaní, odgrgávaní, uspávaní, neskutočnej únave, sem-tam nutne niečo upratať, oprať, ožehliť, navariť, aby sme nepomreli od hladu, každý deň prechádzka... Bože, však ja som mamou dvojčiat.

7. Prechádzky

Nikdy som si pri jednom dieťati neuvedomila, aké to musí byť náročné vychystať sa len na takú obyčajnú prechádzku s kočíkom, no s dvojčatami. Najskôr nadojčiť jedného, dať odgrgnúť, potom druhého, dať odgrgnúť, prebaliť a obliecť prvého, potom to isté s druhým, nedajbože aby sa niektorý medzitým pokakal... prejde pol hodina, hodina, konečne sa vypraceme von, prechádzam sa asi štvrťhodinu a už revy: Sme hladní, bože to už prešla od posledného kŕmenia aj hodina a pol, tak si sadám na lavičku a dojčím ostošesť – najskôr jedného, potom druhého, odgrgnúť a konečne si prechádzku môžem aj vychutnať. Po dvoch hodinách spánku už cítim, že by mohli aj vstávať, tlačí ma totiž mlieko. Ešteže existujú prsné vložky, lebo sa mi púšťa, a už sa budia – jeden, druhý, revy kým nakŕmim jedného, idem ja radšej s nimi domov.

Na prechádzke s dvojkočíkom

8. Nočný spánok

V noci sa budia ako na striedačku, raz jeden, potom o pol hodinu mi vreští druhý a tak dokola. Vyspím sa ja ešte vôbec niekedy v živote? Ale hádam áno, však tento kolotoč sa začal, keď mali asi pol roka a trvá to už... koľko? Tri mesiace...? Vravím si, len vydržať, ráno vrčím na každého, neskutočná únava a zúfalstvo sú na dennom poriadku. Chcem si ľahnúť a zaspať aspoň na sto rokov ako Šípková Ruženka. Ale nemôžem, však som mamou dvojčiat...

9. Zimné obdobie

Mám pocit, že tá zima sa asi nikdy neskončí! Kedy už konečne bude jar? Deti budú väčšie, nebudem ich musieť toľko „babušiť“, toto je aj na koňa moc. Kým ich vychystám – jeden, druhý, natlačím do fusakov v kočíku, som spotená ako myš, už sa neviem dočkať, kedy sa schladím v tom mrazivom vzduchu vonku. Konečne som vonku, kráčam, deti spia, neskutočná pohoda... všetko zvládam, som predsa mamou dvojčiat.

10. V nemocnici

Znova sú chorí – nádcha, neskutočný kašeľ, lieky, návšteva lekára a dokola. A nakoniec je to jasné – musíme do nemocnice, máme zápal priedušiek. Ako to tam s nimi sama zvládnem? Žiadna pomoc od sestričiek, sama na dvoch, nemocnica, deprimujúce prostredie, ale super, po dvoch dňoch inhalácií dýchanie čisté, hurá, možno nás pustia aj domov. Ale čoby? Však v nemocnici chytíme aj to čo inde nie, takže tu máme ráno zvracanie najskôr jeden, poobede už aj druhý a aby nebolo málo, pridajú sa hnačky, už neviem, čo im mám obliecť, celé oddelenie má virózu. Chcem si oddýchnuť poobede, kým mi deti konečne spia, tak si ľahnem, ale spať nemôžem, všetko sa mi krúti, je mi strašne zle. Žeby to laplo aj mňa? Bežím na záchod, už je to jasné, viróza ako vyšitá, nadávam na celú nemocnicu, bože, ako sa ja budem v takomto stave starať o deti, keď sa mi zobudia? No nič, musím fungovať na dvesto percent, však som mamou dvojčiat.

11. Návštevy lekárov

Návštevy lekárov sú iný level, pre mňa sú až zbytočne časté a zbytočný stres či stihnem prísť včas. Ale všetko ide ako po masle, zvládnem to aj sama, však je tam sestrička, kým budem na prehliadke s jedným, o druhého sa bude musieť postarať. A tak aj je, však všetko sa dá, len treba chcieť... veď som mamou dvojčiat a tie si vedia poradiť v každej situácii.

12. Denný spánok

Tak neviem teraz, ktorého skôr uspať, naraz sa mi to zatiaľ nepodarilo. Takže uspávam jedného, kým uspím druhého, ten prvý sa mi už budí. Oddych pre mňa v nedohľadne a ja by som si tak rada tiež pospala. Nie, určite by som neupratovala, ani nevarila, chcem len svoju dávku spánku. Ale kedy to bude, a bude to vôbec niekedy?

13. Nočný spánok

O pár mesiacov je to konečne neskutočná pohoda, majú dobrý režim, spia naraz. Najskôr sa v hojdačke uspí jeden, potom druhý, konečne mám čas si trochu vydýchnuť, ešteže dobre spia, inak neviem ako by som to zvládala.

V noci sa už toľko nebudia, konečne trochu spánku aj pre mňa. Tak predsa som sa aj ja dočkala, hoci ráno vstávajú skôr ako kohút a neprekáža im, že je vonku ešte tma.

14. Prvé narodeniny

Konečne sme prešli do iného levelu, prežili sme rok, zvládli sme všetko, už nás zrejme ani nič neprekvapí. Stále však nevieme, čo nás ešte čaká, ale konečne je tu prvá oslava narodenín, deti sú neskutočné, torta veľká s vláčikom pre oboch spoločná a aj veľmi chutná. A ja som hrdá mama dvojčiat... prežili sme prvý rok a to je už hodné obdivu.

15. Prvé krôčiky

Niekedy mám pocit, že sa nikdy ani poriadne nepostavia či nerozbehnú. Jeden sa plazí ako profesionálny vojak, druhý to radšej preskočí a ide rovno na štyri ako psík. Aj sa postavia, len akosi nie je odvaha rozbehnúť sa vpred. Ale nakoniec sme sa aj my dočkali – najskôr jeden, po mesiaci za ním druhý, hurá, konečne chodia, ale radšej im dáme na hlavičky prilby, lebo ustriehnuť dve chodiace deti, to veru nie je žiadna sranda.

16. Prvá dovolenka

Vraj prvá dovolenka s dvojčatami? Je to vôbec možné, dá sa to zvládnuť? No dá, ale počítajte s tým, že sa poriadne zapotíte. Neviem ako inak by sa dala nazvať dovolenka s dvojčatami, ale slovo dovolenka by som nahradila niečím úplne iným, pretože mám pocit, že to ani dovolenka nie je. Alebo je? Závisí to asi aj od povahy detí...

Sme teda na dovolenke, však aká pohoda, nemusím variť, upratovať, len nespustiť oči z detí, ktoré utekajú každé iným smerom. Som v strese, aby niekde nepadli do vody, ale hlavné je, že deti majú výbeh a my rodičia máme veru čo robiť, aby sme ich ustriehli. Ale nevadí, však doma si oddýchneme...

17. Ticho v izbe

To, že sú dvaja je úžasné a ja si stále viac a viac uvedomujem, že by som nemenila. Kto nemal nikdy dvojčatá, nepochopí. Konečne si aj ja môžem trochu vyložiť nohy a nechať ich samých hrať sa v izbe, aspoň na chvíľku. Ale to ticho pri dvojčatách je naozaj vždy podozrivé. Ja tiež akosi nič nepočujem. Žeby som išla nakuknúť, čo sa tam deje? Hm, toaletný papier má naozaj množstvo využití, hlavne keď sa potrhá na drobné kúsky a porozhadzuje po celej izbe. Alebo čo tak vyliezť na stôl a pozrieť sa, čo má mamina v tamtých poličkách? Tak zábrana už veru nepomáha, budeme im musieť sprístupniť celú izbu a dozerať na nich. No a kým si sedím pokojne na záchode a manžel si číta niečo v obývačke, opäť to podozrivé ticho, no zrejme aj veľká zábava. Však šmýkať sa na rozsypanom granku v kuchyni, to sa len tak nevidí. Doteraz rozmýšľam, kto to vlastne vymyslel... Jedno je však isté, dve hlavy, viac rozumu aj viac „skvelých“ nápadov. S dvojčatami je neskutočná zábava a ja som mamou týchto dvoch výmyselníkov.

18. Zvedavé otázky a poznámky na ulici

Však poznáte tie zvedavé otázky: „To sú dvojčatá? A dojčíte? Ako to zvládate?“ Milión otázok a stále tie isté odpovede: „Áno, sú to dvojčatá. Áno, dojčím. No, zvládam to ako sa dá...“ Ale najúžasnejší na tom je ten obdiv, ktorý vám ľudia vzdajú, keď sa s nimi stretnete, vtedy som neskutočne hrdá, že som mamou dvojčiat.

19. Nákup oblečenia

A ide sa na nákupy. Pozerám, vyberám, akosi neviem nájsť druhé tepláčiky tej istej veľkosti, tak pozriem, iné, z tých zas majú len veľké čísla. Žeby som nakúpila rok dopredu? Majú dve rovnaké veľkosti, tak zoberiem. Toto je v zľave, hm, ale tu tiež majú len jedno číslo, tak pozerám ďalej, prehrabávam sa v tom množstve handier, však nemusia mať rovnakú farbu, aha, tu som našla, no konečne.

Nákup topánok je oveľa zložitejší, nikdy nezoženiem pár v rovnakej veľkosti, ešte šťastie, že tu máme dve predajne, možno zoženiem v tej druhej.

20. Fotografovanie

Tak fotografovanie je pri dvojčatách hotová maturita. „Detičky, tu sa mi postavte, takto sa mi natočte, odfotím si vás.“ No ale tak to sa mi asi nikdy nepodarí dať ich na jednu fotografiu. Jeden sa rozhodol, že sa mu fotiť nechce, keď ho konečne prehovorím, tak druhý si zmyslí, že vzadu je niečo zaujímavé, takže ho mám chvíľu otočeného chrbtom, potom sa síce otočí, ale vzápätí sa už zasa otočí inak a nie tak, ako by som potrebovala. Dcéra síce stojí ako má, ale ten jej výraz tváre... No to bude zasa fotografia. Tak stláčam spúšť raz, druhýkrát, s hlasným pokrikovaním, nech sa postavia poriadne, nech sa otočia, nech si nedávajú prst do nosa, potom zasa ruky do úst a zas nech sa otočia ku mne, nech nerobia opičky, nech nikam nejdú, aby sme mali peknú fotku. No však čo, možno z tých dvadsiatich nafotených záberov bude použiteľný aspoň jeden...

21. Úrady

Poznáte to, keď potrebujete niečo vybaviť na úrade a musíte so sebou vziať aj všetky svoje deti, pretože v tej chvíli ich nemáte kde nechať? No tak to je potom naozaj sranda. Zvlášť keď im poviem: „Tu si pekne sadnite, ja idem k tomu okienku niečo vybaviť, o chvíľu som späť a hlavne buďte, prosím, ticho.“ Tú prvú a poslednú časť vety zrejme nepočuli, pretože otočená chrbtom k nim, vybavujúc záležitosti pri okienku, zrazu nejasne z diaľky počujem: „To sú koho deti?“ Otočím sa a čo nevidím, deti sa naháňajú po celej chodbe s hlasným piskotom, ktorý som v návale vybavovačiek akosi nevnímala. Tak rozmýšľam: Mám sa k nim hlásiť, alebo sa robiť, že ich nepoznám? Haló, to ja som mamou tých pojašených dvojčiat...

Jednoducho dvojčatáDvojčatá študujú časopis

A čo vy? Koľkokrát ste si uvedomili, že ste MAMOU DVOJČIAT? Určite miliónkrát, tak budeme veľmi radi, keď nám o tom pár riadkov napíšete, vaše príspevky radi uverejníme na našej webovej stránke, prípadne aj v časopise Dvojičkovo (Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.).

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Kto je online

Práve tu je 144 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Súvisiace články

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies