foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Kto je online

Práve tu je 130 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Oteckovia dvojčiat: Takto som to prežíval ja

Marco a LucasAj ja som jeden z tých „vyvolených“, ktorým bolo dopriate mať dvojčatá. Som otcom dvojčiat a píšem to tak, ako som to všetko prežíval a videl – tehotenstvo aj ich narodenie.
Približne takto pred rokom sme sa dozvedeli tú krásnu správu. Teda ukázal nám ju tehotenský test. Vedeli sme, že budeme mať bábo a veľmi sme sa tešili. Ten moment si človek zapamätá navždy.


Budúcej mamičke sa aj zdalo, že sa v poslednom čase cíti nejako zvláštne – nevoľnosti, smrdelo aj to, čo predtým voňalo... prestali jej chutiť dobroty, ktoré som varil, tak sme začali niečo tušiť. Vybral som sa teda kúpiť tehotenský test. A večer sme mali veselo. ÁNO, budeme mať bábo. Pre istotu sme sa vybrali k doktorke a keďže sme vedeli, že bábo bude, ja som bol v práci a maminka netrpezlivo čakala v čakárni.


Zrazu mi zvonil mobil, zdvihol som a na opačnom konci bola budúca mamička trošku uplakaná, tak som sa jej spýtal, čo sa deje.
„Nič, všetko je okej a aj bábätko,“ bola jej odpoveď.

Tak si vravím super a moja radosť, teda naša radosť, bola neopísateľná. Asi po desiatich minútach mi zavolala opäť: ,,Poď domov, ak sa ti dá.“
V tom momente som mal pot hádam všade, pretože som nevedel, čo sa deje. Keď som prišiel domov, mamička bola zabalená v posteli, len také radostné očká na mňa kukali, tak si vravím, že to asi nie je nič vážne. Jediné, čo som z maminky dostal, bolo: ,,Máme dve bábätká.“ Čože? Toľko radosti vo mne nikdy nebolo ako v ten deň. Najskôr trošku šok, ale potom tá neopísateľná radosť.

 

A tak sa to začalo. Mánia. Internet. Kočík, postieľky, oblečenie a tak ďalej. Večerné čítanie bábätkám, hry, počúvanie a až taká radosť, keď ma chalani kopli. Ach áno, dvaja chalani. Všetko išlo podľa plánu. Až prišiel august, maminka cítila pichanie v podbrušku, tak sme bežali na pohotovosť, či je všetko v poriadku. Bolo aj nebolo. Chalani sa začali pýtať von. Vydržali ešte dva týždne.


Presne 32. týždeň, maminka leží v nemocnici, a ja čo iné by som mal v nedeľu 1. 9. 2013 robiť, tak som si uvaril kávu. Bolo asi pol ôsmej ráno, keď mi volala maminka, že je po rannej vizite a všetko je v poriadku. No ale asi desať minút nato mi volá: ,,Asi budem dnes rodiť.“ A asi po desiatich minútach: ,,Idem na sálu rodiť,“ a ticho v telefóne. Okamžite som sadol do auta a „šprintoval“ som do pôrodnice. Ako naschvál lialo ako z krhly, takže nakoniec sa mi nedalo tak šprintovať, ako by som chcel. Našťastie som to stihol, teda zastihol som mamičku, keď ju viezli zo sály. Vyobjímali sme sa, aj sme si poplakali, lebo tá neistota, čo a ako bude, kde a čo teraz...? Mamička pri pôrode chalanov iba počula, ale nevidela. Bola to taká neistota. Nedá sa to ani opísať. Narodili sa totiž o dva mesiace skôr, takže ich hneď previezli na JIS-ku. Opäť som šprintoval zo štvrtého poschodia dolu do ďalšej budovy na štvrté poschodie. Ešteže mám kondičku. Pustili ma a čakal som. Prešľapoval som, nervozita ako hrom. Chalani boli našťastie v poriadku. Naša šťastná rodinka ešte v nemocnici


Ten pocit vidieť svoje deti v inkubátoriku je zvláštny. Bol som taký ustráchaný, ale pritom šťastný, že vidím svojich chalanov, ktorým som čítal, rozprával som sa s nimi a teraz sú konečne tu. Som tu pri nich a nemôžem nič, len čakať. Bolo úžasné vidieť menovky Marco a Lucas. Moji chalani. Veľmi mi bolo a stále aj je ľúto, že mamička ich nemohla vidieť hneď. Bola však silná a už na tretí deň sme za nimi išli spolu.

 

Moja nádherná rodinka. Všetko sme prežívali spolu, podporovali sa ešte ďalší mesiac, ktorý museli ostať v nemocnici. Každý deň hneď po práci sme boli spolu. Nosili sme mliečko a tešili sa na každú minútu, sekundu, keď ich uvidíme. Večery boli smutné – my doma, chalani v nemocnici. Držali sa statočne, priberali. Mali 1 770 g a 1 810 g. Po mesiaci sme si išli pre nich. Doma som vyumýval všetko, čo sa dalo. Poskladali sme postieľky, s dedkom a babkou sme vyupratovali a tešili sa na príchod dubáčikov domov.

 

A sme doma. Chlapci sú zdraví, rastú ako z vody. Siedmy mesiac a máme po 8 kg. Mamička odsávala mliečko, kŕmila každé tri hodiny. Ja som robil, čo sa dalo. Pomáhal som. Kŕmil som raz jedného, potom zas druhého. Teraz sú už veľkí a začínajú s nami robiť opičky. Prvé úsmevy a dokonca aj zúbok sa už tlačí von. Dnes prespia 10 hodín v noci, tak aj mamička naberie síl do nového dňa. Ten kto tvrdí, a hovorí, že ,,ja vás ľutujem, to musí byť roboty“, je pre mňa úplný slaboch. Veď čo je krajšie, ako sa starať o svoje deti. A teraz už idem z práce a teším sa na moju rodinku doma.

 

Foto: autor

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Prihlasovací formulár

Súvisiace články

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies