(Ne)pripravení na manželstvo – 5.časť: Skutočné príbehy zo života

foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

(Ne)pripravení na manželstvo – 5.časť: Skutočné príbehy zo života

Attachments:
FileDescriptionFile sizeDownloads
Download this file (D-2-2016-nepripraveni-na-manzelstvo-5-52-55.pdf)(Ne)pripravení na manželstvo – 5.časť: Skutočné príbehy zo životaČlánok v časopise DVOJIČKOVO 2/2016 - PDF verzia (str. 52 - 55)248 kB306

Otázka bude vždy znieť, či naozaj potrebujeme prežiť bolesť zo skúsenosti „na vlastnej koži“, aby sme pochopili to, čo je známe zo skúseností miliónov iných ľudí...„Keď sa o živote a spolužití neučíme sami, tak nás to naučí život cestou bolestivých skúseností.“

Otázka bude vždy znieť, či naozaj potrebujeme prežiť bolesť zo skúsenosti „na vlastnej koži“, aby sme pochopili to, čo je známe zo skúseností miliónov iných ľudí. Odpoveďou sú mnohé životné príbehy ľudí, ktorí zaobchádzajú s vlastným životom, ale aj so životom iných, s obrovskou dávkou ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.

Akoby mali pocit, že musia (potrebujú) niečo zažiť. No tak skúšajú. Neskúšajú pritom nič nové – chcú iba „niečo zažiť“, aby náhodou nepremárnili svoj mladý život. Manželia v rodine zase robia niečo, o čom si myslia, že si to druhý nevšimne, alebo že to nemá na vzťah žiadny vplyv. Medzi nimi je veľa takých, ktorí niečo nechcú – nechcú mať „zbytočné“ starosti, nechcú robiť nič „navyše“, nechcú sa rozprávať, nechcú pochopiť... a žijú prakticky len podľa seba a pre seba.

Všetci majú jedno spoločné: Nezaujímajú sa o to, čo spôsobí ich správanie v budúcnosti. Ak vynecháme neveru alebo klamstvo v dôležitej veci, tak vzťah medzi manželmi (lásku, úctu, pohľad na osobnosť, príťažlivosť...) dokážu vážne narušiť drobné činnosti, ktoré ľudia pokladajú za nepodstatné maličkosti. Zdanlivo nepodstatné drobnosti však dokážu narušiť vzťah až do takej miery, ktorá je neúnosná pre zachovanie lásky medzi manželmi. A to už nie je „drobnosť“.


Uvediem dva rôzne príbehy, ktoré vypovedajú viac ako sa na prvý pohľad zdá.

 
Príbeh mladej mamičky

Kde bolo, tam bolo, na brehu rieky stálo mestečko, v ktorom žilo jedno pekné mladé dievča. Okrem strednej školy nemalo skoro žiadne starosti, pretože tú trochu domácich prác, ktoré mu mama nechávala, zvládalo rýchlo. Mama ho naučila dosť na to, aby si s nimi vedelo poradiť. Ostávalo mu teda dosť voľného času, hlavne večer, ktorý trávilo s kamarátkami. Neskôr aj s chlapcami, ktorých priťahovala jeho krása. V tomto smere malo dosť zdravého sebavedomia, ktoré mu stále viac zvyšovali chlapci a neskôr aj muži svojimi lichôtkami a neskrývaným záujmom o jeho priazeň.

Anka – tak ju nazvime – si všetko s radosťou užívala. Zo začiatku to boli iba hry, no neskôr prišlo aj zopár intímnych vzťahov. Nech už chodila s kýmkoľvek, vždy sa časom našiel niekto ďalší, kto jej pripadal lepší, zaujímavejší, a s kým prežívala nové chvíle zamilovania. Ako sama povedala – boli to najkrajšie časy jej života...

Všetko trvalo až do maturity, ktorú hravo zvládla spolu s novou láskou, keď sa podľa nej objavil – „ten pravý“. Ako Anka vravela, skutočne ho milovala. Podľa jej slov chodili spolu dlho (16 mesiacov) a možno aj preto s radosťou privítala novinku o ponuke na sobáš. Bez váhania ju prijala. Jej chlapec bol nadšený. O tri mesiace sa vzali, pretože ani jeden z nich v tom čase nevidel dôvod na rozmýšľanie a na nejaké uvažovanie o tom, či sa poznajú, či si naozaj vybrali to, čo chcú, a koho chcú. Anka čoskoro po sobáši otehotnela a na svet prišiel krásny chlapček. No už v priebehu tehotenstva prišli prvé rozpory medzi mladými manželmi. Nadšenie zo spoločného života ju prešlo veľmi rýchlo a slová „spoločný život“ sa úplne stratili v rozdielnom chápaní života medzi ňou a jej manželom.

Anka mi podrobne opísala problémy tak, ako ich videla a cítila ona. Z každého tónu hlasu, z každého slova, bolo cítiť smútok za stratou bývalého spôsobu života, ktorý jej dával pocit slobody a bezstarostnosti. Jej túžba po starom spôsobe života bola oveľa silnejšia ako láska k mužovi a snaha po spoločnom živote.

Anka si prišla po radu v čase, keď mal jej syn necelý rok. Ani neviem, či chcela nejakú radu, pretože jej úvodné rozprávanie jasne naznačovalo, že prišla s pevným odhodlaním opustiť manžela a stať sa „slobodnou“ mamičkou. Uvediem iba krátku časť rozhovoru, v ktorej vyjadrila dôvod stretnutia so mnou.

„Ja viem, že ma asi skritizujete za to, čo chcem urobiť, ale mňa už naozaj nebaví život s mojím mužom. Každý deň s ním je strašne nudný a okrem toho som v jednom kolotoči s robotou okolo malého. Jemu je dobre! Je stále medzi ľuďmi a môže si robiť čo chce.“

„On vám nepomáha? Nemáte dosť času pre seba?“

„Ale nie..., to nemôžem povedať. Z práce ide rovno domov, porobí nejaké veci a venuje sa aj malému, ale ja sa s ním aj tak necítim dobre. Môžem chodiť aj von za kamarátkami kedy chcem, ale to nie je ono! On to ani nevie, ale niekedy si musím dať aj tabletky, lebo psychicky som z toho všetkého úplne hotová! Som nervózna zo všetkého, čo povie... a najviac ma naštve, keď sa ma snaží upokojovať. Tie jeho reči mi idú na nervy a najradšej by som ho vtedy vyhodila z domu!“

Upokojujúco som sa spýtal: „Čo ak to myslí dobre a snaží sa vás pochopiť...? Musí sa predsa s vami rozprávať, ak chce nájsť pre vás nejaké rozumné spoločné riešenie.“

„Lenže ja nepotrebujem, aby hľadal riešenie! Už som mu povedala, že s ním nechcem ďalej žiť, ale on sa tvári, akoby to nepočul, alebo nechápal. Tak som sa vás prišla spýtať, čo mám urobiť... Ako mu to mám povedať tak, aby to pochopil a súhlasil s rozvodom?“

Nasledoval dlhý rozhovor, v ktorom som mal čo vysvetľovať... ale teraz o to nejde. Za povšimnutie stojí prístup mladej ženy – matky a manželky ku vzťahu, a najmä dôvod, pre ktorý sa chcela vzdať rodiny. Chcela žiť znova ako za slobodna – cítiť slobodu, byť obdivovaná a vyberať si... Aj keď uvedený prípad pokladám za veľmi výrazný kvôli otvorenosti, s akou sa vyjadrovala mladá žena, tak podobných dôvodov na útek z manželstva je viac. Nostalgický smútok za starým časom slobody prepadá nejedného manžela či manželku. Vôbec to nemusí byť z takého egoistického dôvodu ako u Anky. Stáva sa to zvlášť vo chvíľach, keď sa niekto doma cíti prehliadaný, nepochopený a keď desiatky zdanlivých maličkostí otupia jeho lásku k partnerovi (k partnerke). V takých chvíľach dostávajú slová o porozumení, o všímavosti a poďakovaní, o úctivom správaní, o vypočutí a pochopení, o spolupráci či o mnohých iných – dovtedy prehliadaných veciach – svoj hlboký význam. Najprv ide len o zachovanie vzájomnej lásky, no neskôr môže ísť už o zachovanie rodiny...

Kvôli čomu? Predsa kvôli nepochopeniu podstaty spolužitia a podstaty zachovania lásky. Obľúbiť si niečo a milovať na chvíľu... – to vie každý. Skutočne chcieť a skutočne milovať... – vedia len tí, ktorí o tom niečo vedia.

O mužovi, ktorý miloval, ale nepočúval

Adam patril k aktívnym mužom. Okrem podnikania sa venoval aj športovej činnosti ako člen výboru. Ešte nedávno súťažne športoval, čo len prispelo k jeho súčasnému výzoru urasteného muža, na ktorého sa rado pozrelo nejedno ženské oko. S manželkou sa poznali niekoľko rokov predtým, ako sa im narodilo dieťa. Eva bola pekné dievča, ba ako mnohí vraveli, pôrod z nej urobil ešte krajšiu ženu. Mali pravdu – v jej prípade to tak bolo. Nikto si ju ani len nevedel predstaviť ako ukričanú či nervóznu manželku. Bola starostlivá, mala jemné správanie a vonkajšie zlo znášala skôr jeho utápaním vo vnútri seba samej.

Keď sme sa stretli prvýkrát, vyrozprávala mi všetky svoje starosti a trápenia vo vzťahu s Adamom. Nebol som prvý, u koho hľadala porozumenie a odpovede. S Adamom mali množstvo rozhovorov, no aj keď sa tváril, že ju pochopil, jeho správanie sa zmenilo nanajvýš na 1 – 2 dni, ale ona vedela, že vôbec nepochopil, čo ju trápi a čo od neho chce. Prišiel občas skôr domov, ale svoje správanie k nej nezmenil – naďalej bol vyčítavý, alebo nevšímavo ľahostajný k tomu, že v dome je ešte niekto, kto s ním chce žiť, rozprávať sa, chodiť do spoločnosti, baviť sa...

Bola z toho zúfalá až natoľko, že začala premýšľať o rozchode. Vedela, že ju má Adam v podstate rád, ale boli to skôr jeho slová a jeho pocit ako skutočná realita pre ňu. Usúdil som, že jej zúfalosť pramení z Adamovej neschopnosti posúdiť závažnosť situácie, pretože na svojom prístupe k rodine nič nemenil a nijako vážne nebral na vedomie ani jej uvažovanie o rozchode. Nemal som jej čo poradiť, pretože ani nebolo čo. Potreboval som hovoriť s Adamom, a to som jej aj navrhol. Prekvapilo ma, keď povedala, že sa vlastne prišla spýtať aj za neho, či by sa so mnou mohol stretnúť. Chcel to, ale nechal to na ňu. Konečne pochopil, že medzi nimi je to vážne. Zahodil mužskú hrdosť a prišiel, pretože si chcel zachovať viac...

Porozprával mi svoju verziu o tom, ako vidí ich spolužitie on. Na moje prekvapenie – on mal pocit, že je vlastne všetko v poriadku. Podľa neho bolo, lebo on vie, že veľmi miluje svoju dcérku a rovnako tak aj Evku. On to vie, on to tak cíti a on nevidí žiadny problém. A bodka.

Hovoril to presvedčivo a úplne vážne... Keď som mu vysvetľoval, aké pocity má jeho žena a čo spôsobuje – či aký vplyv má – jeho správanie na ich spolužitie aj s ohľadom na budúcnosť, prejavil neskrývané prekvapenie.

„Čože? To naozaj takto vníma? Veď keď sa rozprávame, tak jej stále hovorím, že ju mám rád a že nechcem o ňu prísť. Vie, ako milujem aj našu dcérku a že by som dal za ňu všetko!“

Z celého jeho rozprávania, z jeho slov, očí a presvedčivého výrazu tváre, bolo viac ako zrejmé, že to myslí úprimne a vážne. Neprekvapovalo ma ani to, že Evkine slová a prosby začal vnímať, až keď ich dostal vysvetlené „v mužskom preklade“. Zažívam to dosť často. Už ich síce počul, ale nevnímal ich tak ako teraz. Ako priznal: skôr ich nevnímal vôbec...

Ešte stále sedel pri mne, ale myšlienkami začal byť kilometre ďaleko. Jeho oči blúdili kdesi po stene za mnou. Zjavne bol doma a v hlave sa mu premietali rôzne udalosti, obrazy a slová. Podľa mňa to bolo dobré znamenie. Cítil som, že už mi nebude mať čo povedať a ani som nechcel. Bol už síce večer, ale vedel som, že dnes bude u nich doma dlhá noc a určite bude mať Evke čo povedať. Veľmi by som si želal, aby len nerozprával, ale aby ju dokázal aj počúvať a vnímať. Nie iba dnes, nie iba zajtra...

Foto: freedigitalphotos.net

Článok vyšiel aj v časopise Dvojičkovo 2/2016 (strana 52 – 55)

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies