Príbehy z nemocnice – Zápal priedušiek

foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Príbehy z nemocnice – Zápal priedušiek

Attachments:
FileDescriptionFile sizeDownloads
Download this file (D-3-2015-ako-prezit-s-dvojcatami-babatkami-pobyt-v-nemocnici-10-13.pdf)„Zážitky“ z nemocniceČlánok v časopise DVOJIČKOVO 3/2015 - PDF verzia (str. 13)1053 kB0

Dnes je to presne rok, čo sme sa aj my dostali do nemocnice, pre mňa dosť nečakane, so zápalom priedušiek. Chlapci mali vtedy presne 9 mesiacov. Boli už dlhšie chorí, hlavne Vilko už ťahal druhý mesiac a dosť kašľal. Myslela som, že po antibiotikách, ktoré dostali, sa im polepší a budú opäť fit. Na kontrolu sme mali ísť v stredu, ale keďže Vilko zasa začal dosť kašľať a nezlepšovalo sa to, a Samko dostal teploty, tak sme neváhali a išli k našej detskej lekárke už v pondelok. Tá ich popočúvala a nariadila hospitalizáciu v nemocnici s Vilkom, ale ja som povedala, že ho tam samého nenechám, takže vypísala papier obom.

Do príjmovej ambulancie sme sa dostali až poobede o druhej, ale čakali sme tam hodinu, a keďže im ordinačné hodiny končili o tretej, už sme sa na rad nedostali, vypísali nám len papier na röntgen a išli sme rovno na oddelenie, kde sme mali ležať. Trvalo dlho kým nás prijali a pridelili nám izbu. Chlapci už boli hladní a unavení, tak som ich na chodbe nakŕmila kým sme čakali. Muž šiel zatiaľ do auta pre veci a pre dcéru do škôlky, keďže už bolo dosť hodín. Keď prišiel, boli sme už na izbe. Šťastie bolo, že sme mali so sebou kočík – golfáč, bez neho by som bola v nemocnici stratená. Pomáhal mi pri uspávaní, keď som ich potrebovala niekde položiť kým som niečo robila, alebo kým som jedného napríklad prebaľovala, alebo kým som ich nakŕmila...

Prvý deň v nemocnici

Prvý deň v nemocnici bol príšerný. Chlapci mi strašne plakali, bola som na nich za celý pobyt v nemocnici sama. Je hrozné keď sa dostanete s takým malým dieťaťom do nemocnice, máte čo robiť s jedným, nieto ešte s dvoma. Personál bol fajn, sestričky mali dosť práce na celom oddelení, nemal mi preto kto pomôcť a ani som to nemohla žiadať, aby mi povarovali plačúce dieťa alebo postrážili. Musela som si poradiť úplne sama. Lietala som medzi nimi ako špinavá handra. V noci som bola rada, ak som spala tri hodiny a cez deň som sa nezastavila od rána do polnoci, kedy som sa zvyčajne dostala do postele.

Chlapci mali naordinované inhalácie. Prvý deň bol hrozný pre nich aj pre mňa hlavne v tom, že im robili odbery, vyšetrenia, vyrevali sa riadne, potom ešte mali inhalácie pri ktorých mi vrešťali ako o dušu, nakoniec večer od vyčerpania zaspali, a to sme šli spať veľmi neskoro. Bola som z toho všetkého zničená a vyčerpaná, a to som ešte nevedela ako dlho v nemocnici zostaneme. A okrem toho im dali obom infúzie, napriek tomu, že sa ma pri príjme doktorka pýtala či dobre pijú. S papaním a pitím problém nemali, ale aj tak ich napojili. Samko mal zvýšenú teplotu, tak dostával antibiotiká, k tomu inhalácie ventolínom 3 x denne a ešte 3 x denne vdychovanie NaCl. Vilko nemal teploty, ale nález na prieduškách bol horší, takže mal len inhalácie a bežné lieky pri prechladnutí. Mali trochu aj soplíky, ale to som si musela ja zohnať nejaké kvapky do nosa a kvapkať im.

Inhalácie a liečba

Inhalácie sa robili vždy ráno po prebudení, najlepšie nalačno, aby sa mi nepogrckali ak sa hnevali, že majú na tvári masku. Tú som im musela držať aj štvrťhodinu, kým sa neminul v tom dym, bolo ťažké ich nastavovať a ešte horšie ich držať a zabávať, aby to vydržali. Tak som im vždy spievala: Jednému Ťap, ťap, ťapušky a druhému Hojda bajda a hojdala ho, ale spievala som aj iné pesničky, to ich vždy trochu upokojilo a lepšie to znášali. Trvalo dlho kým som nainhalovala najskôr jedného, potom druhého, potom rýchlo dať im jesť, ja som sa zvyčajne dostala k raňajkám až o desiatej, keď som ich uložila na doobedný spánok. Väčšinou len počas doobedného spánku som mala šancu si ako-tak vydýchnuť, takže konečne som sa mohla naraňajkovať, rýchlo poodkladať nejaké veci a vtedy som ich aj inhalovala NaCl, keďže to išla len taká para z hadice a nemuseli byť pri tom hore. Dobre sa to robilo keď spali, lebo ak som to robila keď boli hore, tak mi stále hadicu chytali a tiež som ich musela zabávať, aby pri tom vydržali sedieť. Toto som musela robiť s každým cca 10 minút a tiež 3 x denne. Takže keď si pospali dve hodinky, ja som niekedy tiež buď len ležala alebo som si pospala, ak som pravdaže stihla, teda viac-menej dospávala noci, ktoré pre mňa boli hrozné. A šťastie, že som mala so sebou kočík, lebo inak ako v kočíku mi cez deň nespali, v postieľke nebola šanca aby zaspali, kočík bola moja jediná záchrana. A v noci keď spali v postieľkach, tak to tiež nebolo bohviečo, lebo mali infúzie, tak sa im museli priviazať o postieľku ruky, aby si to v noci nestrhli. Ale to boli len prvé noci, potom sme sa snažili dávať im infúzie, keď spali cez deň alebo v noci kým som ja nešla spať a na noc ich sestričky odpájali, teda hlavne Samka. Vilko po dvoch dňoch infúziu nepotreboval.

Samko mal síce teploty, ale nie vysoké, takže dostával antibiotiká do žily a každý deň ho nanovo napichali, lebo mu netiekla poriadne infúzia, čo bolo na porazenie. Takže mal pichnutú raz v jednej ruke, potom v druhej, potom v jednej nohe a v druhej a nakoniec museli do hlavičky. Chúďatko, mal z toho traumu, lebo nech som ho potom kdekoľvek položila, vrieskal ako bláznivý. Vytrpel si dosť a to ešte bolo dobre, že som tam bola s nimi.

Potvora viróza

Asi na tretí deň čo sme boli v nemocnici a chlapci už dýchali čisto, sa mi Vilko nadránom stále budil, lebo ho napínalo na zvracanie. Aj som rozmýšľala či ho nadojčiť, nakoniec som tak urobila, ale o chvíľku mi všetko mlieko vyvrátil. Takže sestričky ho napojili znova na infúziu a nemohla som mu nič dať jesť ani piť. Ale celkovo bolo na ňom vidno, že je veľmi zoslabnutý a zničený z toho, takže doobedie len prespal. Poobede, keďže už aj vyzeral lepšie a mal dobrú náladu a dožadoval sa piť, dala som mu trochu čaju. Našťastie to nevyvrátil, tak som ho skúsila nadojčiť, pekne spapal a nič von nešlo. Na druhý deň ráno sa mi povracal Samko, takže znova infúzie... A ako keby to nestačilo, obaja začali riadne hnačkovať. A to tak, že vždy som ich musela komplet nielen prebaliť ale aj prezliecť a to čo najrýchlejšie, inak bolo všetko pokandené a mohlo to pretiecť aj na plachtu v postieľke alebo v kočíku ak tam práve boli.

A tak začal približne dvojdňový kolotoč, na ktorý som bola, ako inak, úplne sama. Ja som už naozaj nevládala. Celý deň som nerobila nič iné len prebaľovala, prezliekala a prala špinavé veci, pretože už som im naozaj nemala čo obliecť. Takže len tak v mydle oprané veci boli porozťahované po celej izbe čo sa sušili, a potom také neožehlené som im obliekala, keď som už nemala čo obliecť. A nemocničné veci už neboli na sklade, všetko sa míňalo strašnou rýchlosťou, lebo aj ostatné deti na oddelení jeden po druhom mali hnačky a zvracali a nielen deti ale aj ich rodičia, takže na oddelení viróza a ja s nervami v koncoch. A samozrejme, neobišlo to ani mňa, takže kým deti doobeda spali, ja som zaspať nemohla čo mi bolo tak zle a išla som si aj ja potykať so záchodovou misou. Našťastie keď som sa vyvrátila, tak mi bolo lepšie, ale do večera som už nič nezjedla a na druhý deň tiež hnačka a to som mala ešte aj fungovať okolo detí na dvesto percent a v takomto stave. Neviem si predstaviť nič horšie ako ledva vládať so sebou a k tomu sa ešte starať o dve choré deti. A najhoršie bolo, keď mal Samko ešte infúziu v hlavičke a mala som ho pokandeného prezliecť. To som musela ťahať oblečenie cez tú hadičku, potom som mu rýchlo obliekla body cez nožičky, našťastie na krku bol väčší výstrih inak by som to neprevliekla. Potom rýchlo obliecť dupačky a pokandené body viselo stále na hadičke od infúzie. Nevedela som ako zavolať sestričku aby ho odpojila, musela som si poradiť ako som vedela, tak som ho dala do kočíka, pripútala, body položila opatrne na kočík, aby mu to neťahalo na hlavičke a rýchlo za sestričkou. Toto bolo najhoršie. Keď som potrebovala rýchlo pomoc, že sa stalo niečo nečakané, tak som mala smolu. Keby bol na izbe aspoň nejaký zvonček alebo telefón, ktorým by som privolala sestričku, ale takto som sa pomoci nedočkala kým som ja pre pomoc neprišla, a to som veľakrát žiadnu sestričku na oddelení nenašla, tak som musela čakať.

Zúfalstvo sa u mňa častokrát miešalo s hnevom, že som na tých dvoch drobcov celkom sama a aj strachom o deti pravdaže a v duchu som nadávala na všetko: na choroby, na nemocnicu, na to, že som na toto sama, na virózu... ale vždy som sa musela zmieriť s tým, že inak to nebude a ja to len musím nejako prežiť a sú aj horšie veci, či vážnejšie diagnózy a oveľa dlhšie pobyty v nemocnici.

Sestričky a doktori

Sestričky a doktori boli úžasní, boli naozaj fajn, neprišla som do styku so žiadnou nepríjemnou sestričkou, dalo sa vychádzať pekne s každým a doktori boli super, vždy ma informovali o stave detí, chodili ich pozerať a informovanosť bola naozaj na úrovni, čo veľmi oceňujem. Snažili sa a niektoré doktorky keď prišli vyšetriť malých a náhodou spali, tak šepkali a že prídu neskôr, vôbec sa nesnažili ich budiť. Sestričky mali práce vyše hlavy, mali na starosti aj deti, ktoré tu boli bez rodičov, takže sa mali čo obracať. Ja to chápem, mali toho dosť, takže som nemohla žiadať, aby mi pomohli s deťmi. Nemocnica by podľa mňa mala zamestnávať aj ľudí, ktorí by sa starali o deti, ktoré tu nemajú svojich rodičov. A nielen ich nakŕmiť, prebaliť, nainhalovať, podať lieky, ale aj utíšiť keď plačú, byť pri nich keď to potrebujú, uspať ich, zahrať sa s nimi, či ich zabaviť. Bolo mi veľmi ľúto detí, ktoré tu boli bez rodičov, keď nespali tak plakali, alebo len vyčerpane ležali, bolo to hrozné...

Večery v nemocnici

Večery v nemocnici boli pre mňa katastrofa. Úplne mi zobrali zvyšnú energiu čo mi ostala počas dňa, ak mi pravdaže nejaká ešte zostala, a tie noci boli hrozné, lebo tam sú na izbách všetko presklené steny, na chodbe sa svietilo, chlapci mi nemohli za svetla spať, a keď tam potom bola tma, že zhasli, tak svietila nejaká lampa, tak som chodila vypínať. Akonáhle mi zaspali, niečo ich zobudilo - či už svetlo od susedov, detský plač, rev alebo sestrička, ktorá prišla, lebo niektoré chodili nie potichu ale buchli dverami alebo nahlas rozprávali a pritom videli, že mi spia. Ale najlepšie boli sestričky, ktoré chodili v noci s baterkou, nezasväcovali si na chodbe, to som sa tešila keď mali službu. Ale spať som chodila o polnoci. Kým som ich uspala a urobila čo som mala a spala som tak tri hodiny, v kuse unavená. Mama mi prišla pomôcť dva dni, bola celé doobedie, aby som sa trochu vyspala, oprala chlapcom veci, spolu sme ich prebaľovali keď mali hnačky. A hoci sme vtedy boli na chlapcov dve, keď sa nám naraz pokakali, tak trvalo dobrú hodinu kým sme ich dali do poriadku: prebalili, komplet prezliekli a poprali veci. Ale aj za túto, hoci krátku, pomoc, som bola veľmi vďačná.

Spávali mi doobeda dve hodiny a poobede tiež, tak som sa snažila spať, ale keby som tam nemala kočík tak ani toľko by nespali, to bola moja jediná záchrana. A keď som ich konečne uspala, že spali tak som si ešte nemohla ľahnúť, bolo treba ich ešte inhalovať, tak som behala s prístrojom a niekedy som ešte nemala zjedenú večeru, tak som potme jedla, aby sa mi nezobudili. V noci mi celkom dobre spávali, zobudili sa raz na kŕmenie, ale väčšinou mi už nechceli spať, musela som ich uspávať v kočíku a v ňom spali do rána. Aj to sa mi väčšinou na striedačku budili, takže som už do rána bohviečo nenaspala.

Návštevy

Manžel za mnou chodil každý deň, vždy doniesol čo bolo treba, doma aj popral, ale len to stihlo poschnúť a požehliť sa nestíhalo, tiež chodil do práce. Zo začiatku chodil aj s dcérou, ale tú sme dnu nemohli brať, takže ja som vyšla k nej na chodbu a muž išiel za malými, potom išiel s dcérou domov a ja som šla k chlapcom. Inak sa to ani nedalo. Po tej viróze však radšej dcéru nechal u svokrovcov a prišiel sám, takže sme boli na nich dvaja, ale to väčšinou išli spať alebo boli práve v pohode a kolotoč som si zvyčajne odkrútila už predtým. Vtedy manžel ostal dlhšie ale potom sa tiež musel ponáhľať po dcéru a domov sa vracali neskoro večer.

Naša izba

Mali sme samostatnú izbu, ako bola väčšina izieb na oddelení, výhoda bola, že bola na izbe chladnička a mohla som si na izbu dať digitálnu váhu. Všetko som musela vážiť a zapisovať: plienky a chlapcov pred a po dojčení, aby sa vedelo koľko vypili a značila som aj všetko čo vypili a koľko zjedli. To bolo dosť náročné, bola to pre mňa len ďalšia záťaž, pri tom zhone som na to veľakrát aj zabudla a v noci som ich moc nevážila, lebo sa mi uspali pri kŕmení a keby som ich dala na váhu, tak sa mi zobudia, takže som písala len odhadom koľko vypili, alebo som ich odvážila pred spaním, a potom ráno a napísala rozdiel za celú noc, ktorý som len tak odhadom rozrátala na 2 – 3x.

Stravovanie

Keďže som bola ku chlapcom prijatá ako dojčiaca mamička, tak výhoda bola, že som mala o stravu postarané. Mamičky, ktoré nedojčili, stravu zabezpečenú nemali, a tak im musel doniesť niekto z rodiny. A chlapci mali tiež stravu. Ja som im objednala len mlieko na obed aby som im mohla robiť kašu a inak mali hotové príkrmy, ktoré mi však moc jesť nechceli a dostali aj banány, ktoré som im dávala do kaše alebo do ovocnej výživy, ktorú som však mala donesenú z domu. Keď bola na oddelení viróza a deti mali hnačky, vozili nám ryžový odvar vo fľašiach, to som im dávala alebo miešala s roztlačeným banánom.

Konečne ideme domov

Po ôsmych dňoch strávených v nemocnici sme sa konečne mohli pobaliť a ísť domov. Myslela som si, že sa odchodu domov snáď už ani nedožijem, bolo to tam nekonečné a dokola ten istý kolotoč. A verím, že sa tam už nebudem musieť nikdy vrátiť...

Čo sa odvtedy zmenilo

Dnes majú chlapci už 21 mesiacov a na pobyt v nemocnici si už ani nespomenú. Mne sa však vryl do pamäte a nikdy naň nezabudnem. Odvtedy boli viackrát chorí, hrozil aj zápal priedušiek, ale ja som si povedala, že do nemocnice už nikdy viac. Zabezpečili sme si domáci inhalátor, ktorý nám mnohokrát veľmi pomohol, vďaka nemu sme sa už do nemocnice nemuseli vrátiť. Keď sú chlapci chorí, kašlú alebo majú soplíky, hneď ich inhalujeme 2 – 3x denne, často už pri prvých náznakoch ochorenia. Inhalátor nevyužívajú len oni ale aj my, takže pre nás je to vec, ktorá v našej domácnosti plní svoj účel.

Prajem všetkým detičkám veľa zdravia a mamičkám veľa trpezlivosti pri starostlivosti o ne v čase choroby. Nie je jednoduché starať sa o viac chorých detí naraz. Ale určite je lepšie starať sa o ne radšej doma, ako tráviť s nimi dni v nemocnici. Takže zároveň všetkým želám, aby ste nikdy s deťmi nemuseli do nemocnice. Ak by ste sa však pobytu v nemocnici nevyhli, prečítajte si Ako prežiť s dvojčatami – bábätkami pobyt v nemocnici.  Verím, že vám to pomôže.


Foto: autor

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies