Život v Grécku nie je len dovolenka, ako by si mnohí mohli myslieť. Každá krajina má svoje špecifiká, zvyky a tradície. Vie o tom svoje aj Melka, mama Michalka a Alexandríka – dvojročných dvojčiat, ktoré sa narodili aj vyrastajú v Grécku.
V predchádzajúcej časti ste sa mohli dočítať nielen o tom, ako sa Melka dostala do Grécka a aké boli jej skúsenosti počas tehotenstva a pôrodu, ale aj o tom, aký je vlastne život v Grécku, ktorý určite nie je jednoduchý pre Slovenku, ktorá sem prišla za milovaným manželom, aby tu s ním žila a vychovávala svoje deti ďaleko od rodiny a priateľov.
V Grécku som skoro ôsmy rok. Tu som pred siedmimi rokmi spoznala moju druhú polovičku a pred dvoma (rokmi) spoznala aj zmysel ženy-matky, a to hneď dvojnásobne, príchodom dvoch púčikov našej lásky Alexandra a Michalka.
Náš vzťah sa začal neočakávane, keďže ja som bola sklamaná predchádzajcim dlhodobým vzťahom na Slovensku, a v presvedčení, že k mojej úctivosti sa nehodí žiaden tvor mužského rodu. No tu mi osud ukázal opak! A aj keď môj život dovtedy nebol veselý, skôr zjazvený (keďže som stratila skoro rodičov a súrodencov nemám), bol to práve on, čo mi všetky jazvy zacelil a moju dušu upokojil.
S manželom žijeme s dvojčatami – chlapcami v Nemecku už takmer dva roky. Naši chlapci sa však v Nemecku nenarodili, keďže tehotenstvo aj pôrod som absolvovala ešte na Slovensku. Do Nemecka sme sa dostali vďaka tomu, že manžel tu dostal pracovnú ponuku. Chlapci mali vtedy 6 mesiacov. Keďže bol v tom čase nezamestnaný, tak po zvážení všetkých pre a proti sme sa rozhodli túto ponuku prijať.
Do Severného Írska sme s manželom prišli pred 8 rokmi, ako inak za prácou. Začali sme pracovať v obchodnej sieti Lidl a po 1,5 roku sme začali uvažovať nad rodinkou. V roku 2006 sa nám narodil prvý syn Andrej (teraz má 6 rokov), s ktorým som zostala doma 11 mesiacov. Po pozitívnom tehotenskom teste, som zašla za svojím lekárom a na moje prekvapenie mi len zablahoželal a vypísal tehotenskú knižku – na potvrdenie tehotenstva žiadne testy nerobil.
Moja dosť radikálna zmena v živote (v pracovnom i súkromnom) nastala, keď som sa po dlhom zvažovaní rozhodla, že dňom 21. 4. 2002 dávam výpoveď v nemocnici v Nitre a odchádzam pracovať do Rakúska. Určite som to nemala jednoduché, nakoľko z povolania kvalifikovanej diplomovanej sestry (pracovala som na chirurg. odd. – JIS) som prešla na prácu opatrovateľky v domácnosti v 3-týždňovom turnuse (v Salzburgu).