foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Grécko – nie dovolenka, ale život... s dvojčatami – 2. časť

Attachments:
FileDescriptionFile sizeDownloads
Download this file (D-1-2016-grecko-nie-dovolenka-2-cast-44-49.pdf)Grécko – nie dovolenka, ale život... s dvojčatami – 2. časťČlánok v časopise DVOJIČKOVO 1/2016 - PDF verzia (str. 44 - 49)330 kB512

Alexandrík a MichalkoŽivot v Grécku nie je len dovolenka, ako by si mnohí mohli myslieť. Každá krajina má svoje špecifiká, zvyky a tradície. Vie o tom svoje aj Melka, mama Michalka a Alexandríka – dvojročných dvojčiat, ktoré sa narodili aj vyrastajú v Grécku.

V predchádzajúcej časti ste sa mohli dočítať nielen o tom, ako sa Melka dostala do Grécka a aké boli jej skúsenosti počas tehotenstva a pôrodu, ale aj o tom, aký je vlastne život v Grécku, ktorý určite nie je jednoduchý pre Slovenku, ktorá sem prišla za milovaným manželom, aby tu s ním žila a vychovávala svoje deti ďaleko od rodiny a priateľov.

V druhej časti sa dozviete nielen to, ako prežívala popôrodné obdobie, aké boli začiatky dojčenia či príchod s detičkami domov, ale aj aké má „plány“ do budúcnosti.

Popôrodný pobyt v nemocnici

V izbe bolo päť postelí... Na každej bol záves, ktorý zaručoval súkromie... Tu je bežné, že návštevy chodia do izieb, a teda sa naozaj ten záves hodil. Samozrejme, aj tu existujú izby s jedným lôžkom či dvoma, v ktorých pobyt poisťovňa neprepláca. My sme sa až po roku dozvedeli, že naša poisťovňa by nám uhradila dvojlôžkovú izbu. No koho viniť? Môjho drahého, že to nezistil, keďže poisťovňa bola z jeho strany? Poisťovňu, že nám to nedala vedieť, či nemocnicu? A načo viniť, keď sa čas nedá vrátiť? Jedine to vedieť do budúcnosti.
Alexandrík sa nebudil... ako mnohé predčasniatko, musela som ho budiť každé tri hodiny – dojčiť, budiť, dojčiť, budiť, prebaliť, ísť pre umelé mlieko a zohriať ho, dať mu ho, sterilizovať všetky pomôcky. Pre Alexka to trvalo dosť dlho, ledva som mala čas odsať mliečko v miestnosti na to určenej pre Michalka a na chvíľu nechať Alexandríka samého, aby som odsaté mliečko odniesla k dverám intenzívky pre Michalka.
Prišla aj svokra a dohodli sa s mojím drahým, že jednu noc bude ona so mnou, druhú on. Ona má cukrovku, a tak ju zmôže spánok rýchlo, čiže som tie noci prebdela viac ja, lebo som ju nechcela budiť.
Konečne som sa dostala k Michalkovi... pri dverách sme si obliekli zelený sterilný ochranný plášť, čiapku, rúšku, návleky na obuv, ruky sme si museli vydezinfikovať po predlaktie... nič sme nemohli chytiť ani dvere, ani stoličku, aby sme mali ruky čisté...
Izba na intenzívke bola dosť veľká. Dookola inkubátory, ktoré pípali a svietili, a malé drobuliatka v nich. Jedno z nich bol aj môj Michalko. Asi jediný bez hadičiek a napojenia na prístroj.
Konečne som ho uvidela a slzy mi tiekli po tvári... Aj teraz, keď o tom píšem mi tečú... Bol taký drobunký! Hlávka taká malá ako jedno veľké jabĺčko! Alexandrík mal o 500 g viac. Pri 42 cm to je veľký rozdiel! Bála som sa, že mu ublížim, ak ho nechytím správne!
Sestrička sa z neho smiala, že je to nezbedník, že sa tak krúti ako v manželskej posteli! To bolo len dobre, že má silu!
Vybrala mi ho a podala... Chcela som si ho privinúť k sebe a nadojčiť ho, no nešlo to. Jeho drobunká pusinka sa nevedela prisať. Sestrička mi povedala, že možno potrvá aj dva týždne, kým to bude vedieť. Ja som tak prišla potom aj poobede a skúšala som to aj na druhý deň.
Zakaždým, ako som mala detského lekára v dohľade, pýtala som sa ho, kedy mi ho prinesú. Veľmi mi chýbal!

Na tretí deň ráno ho vybrali z inkubátora a bol len v postieľke, lebo jeho orgány fungovali bez problémov, ale mal pod dve kilá, a tak ho len pozorovali a držali v sterilnom prostredi.
Pri veľkej vizite som primárku prosila, aby mi ho doniesli, lebo keď som bola sama (bez drahého či svokry), nemohla som ísť za ním, ani ho skúsiť dojčiť, ani dať mu umelé mlieko. A čas s odsávaním mi kradol čas na oddych. Všetci vedeli, že jedna moja polovička nie je so mnou.

Začiatky dojčenia

Na štvrtý deň ráno prišla sestrička a povedala, že mám priniesť Michalkovi veci (na intenzívke používajú len svoje), že si ho môžem odtiaľ odniesť! Mali ste vidieť, ako som sa tešila!!! Konečne budeme spolu!!! Oni jeden vedľa druhého a ja budem mať oboch spolu v náručí, tak ako som ich mala pod srdcom!!!
Najmenšie oblečenie sme mali kúpené 50-tku. Malý princ, moja myšička drobná, mal 42 cm! (čo som ja vtedy vedela, že na Slovensku sa dajú kúpiť veci aj pre predčasniatka?)
Priniesla som si ho do izby a oboch položila vedľa seba na moju posteľ a hľadela na nich...
Nič iné ma nezaujímalo, nič iné som nepočula, existovali len oni... moje dva zázraky!
Prišiel čas dojčenia, a hoci som to z internetu mala naštudované ako dojčiť spolu dvojičky, odvaha a istota, že ich udržím správne oboch, nebola taká veľká. Okolo obeda prišiel môj muž a poprosila som ho, aby mi ich opatrne priložil (mala som ešte jednu ruku napichnutú, pre prípad, že by bolo treba napojiť infúziu, čo nebolo pohodlné, lebo som nemohla robiť pohyby plynule, no stále lepšie, ako mať napichnuté obe ruky). Priestor pod rukami som si vystlala vankúšmi, aby chlapci pekne ležkali v správnej výške a aj ja som bola v pohodlnej polohe. Veľmi mi to pomohlo, najmä s časom, lebo každého 30 minút dojčiť (teda sa pokúšať aj s budením medzi tým) nebola zábava, keďže tak mi trvalo celé kŕmenie dve hodiny aj s podaním umelého mlieka!! A že každé tri hodiny ich dojčiť!! Prišli aj sestričky a aj si odfotili na nástenku, keďže tu nie sú mamičky moc naklonené dojčeniu a tobôž nie s dvojičkami! Bola to raritka, že som so samozrejmosťou svoje deti kŕmila materským mliekom a nie mliekom od kravy.
A práve táto nemocnica podporovala dojčenie, a to naozaj poctivo!! Každá sestrička sa snažila pomôcť každej matke, aby mohla dojčiť svoje dieťa a neposkytovali umelé mlieko nikomu, ak to tak nepredpísala detská lekárka a nepodpísali vyhlásenie, že súhlasia s podávaním umelého mlieka.
Len v noci to nebolo možné, keď bola svokra pri mne, sama som si oboch nemohla priložiť, ju som budiť nechcela a keď bol s nami môj drahý, ja som bola taká unavená, že raz ako zazvonil budík na dojčenie a ako som sa zdvihla, aby som vzala jeden môj uzlíček, zatočila sa mi hlava, a tak mi on priložil jedno drobuliatko a dával pozor, či cucká, a ja som zatiaľ spala.
Každé ráno sme ich chodili umývať (teda zo začiatku môj drahý, lebo mne sa s tou napichnutou rukou nedalo), vážiť a detský lekár robil prehliadku. Michalkovi každý deň pred dojčením merali hladinu cukru, a mal tú malinkú nožinku dopichanú ako sito...
Každý večer, ako sa zotmelo, nenapíšem, že som si išla ľahnúť spať, v tomto prípade bolo viac bdieť ako spať, som si priala, aby mal Michalko zas väčšiu váhu, aby sme mohli ísť domov.
Ešte aj teraz mám odložený papierik, kde som si každý deň zapisovala Michalkovu váhu a vždy som dopredu počítala, na koľko dní vychádza, aby dosiahol dve kilá a mohli sme ísť domov!
A ten deň prišiel – ako desiaty!
Ale nedostali sme sa hneď domov, lebo sme museli ísť ešte na detskú kliniku, pretože Alexkovi zistili šelest na srdiečku a len tam existuje sonograf schopný novorodencom skontrolovať chlopne na srdiečku. Samozrejme všade nám dali prednosť, lebo to bolo ambulantné vyšetrenie a teda mnoho detí okolo, aby moje drobuliatka nemuseli byť v tomto prostredí dlho.
Nakoniec bolo všetko v poriadku, u predčasne narodených detí zvykne chlopňa nedorásť úplne, a tá švitorila pri dýchaní. Prišli sme domov...

Príchod domov

Zas zmením vašu predstavu o príchode domov z pôrodnice. Neboli tam balóniky s nápisom Vítame vás vyveseným cez celý byt! Kuchyňa nevoňala obľúbeným koláčikom, môj drahý po práci utekal hneď za nami. Svokra nebola zvyknutá na plynový šporák, takže ani na ňom nevarila.
Hoci bol byt taký, ako sme ho mávali každý deň, pre mňa bol najkrajší...
A tak som bola šťastná! J
Konečne pokoj, súkromie! Všetci spolu!
Pokoj, ktorý mi ale o chvíľu pokazila svokra hláškou, že ona pôjde zajtra domov.
Práve teraz som ju najviac potrebovala, lebo som sa potrebovala dostať do praktického života s dvojičkami v domácnosti – kedy navariť, kedy nadojčiť, kedy sa dať do poriadku...
No ja nezvyknem tlačiť nikoho, ak to sama nevidela, že potrebujem pomôcť, určite to zvládnem aj sama! Nebudem prvá ani posledná.
A tak aj bolo. Pomaličky som si našla spôsob, ako všetko stihnúť aj si oddýchnuť.
Len ten čas, ten čas letel tak rýchlo!!
Tie drobuliatka rástli pred mojími očami a každý moment vymieňal nový a nový!
Niet väčšieho šťastia, ako mať dieťa zdravé, mať strechu nad hlavou, mať dať čo do úst! Nesmierne si vážim tieto drahé skutočnosti!
A môjho milovaného manžela k tomu!

Mamičky dvojčiat

Náhodne som objavila skupinku mamičiek dvojčiat na internete, a tá bolo pre mňa ako oáza!! Nikoho som tu nepoznala s dvojičkami, teda ani poriadne s dieťatkom, nemala som sa koho opýtať, nemal ma kto povzbudiť, či to, čo robím, je správne, alebo naopak upozorniť, že to správne nie je. Všetko som lovila na internete a podľa svojho inštinktu. A tak sa stala táto skupinka mojou matkou, ktorá poradí, pozdvihne, pomôže!
Pomaly ale isto som prišla (asi tak po roku) do toho, čo je to žiť s dvojičkami...
Že to nie je robiť si plány, ale mať program. Nedržať sa programu naveky, ale ho meniť a prispôsobovať deťom a nám rodičom... Na začiatku som bola taká neistá, keď začali robiť prvé kroky samostatne, ale ja potom krok za krokom som si bola istejšia a konala som so sebaistotou... Problémy sa riešili podľa toho, ako sa vec vyvíjala, po jednom vyriešenom prišiel druhý, a tak je to dodnes. Už viem, že nikto vám nepovie, ktoré obdobie je s dvojičkami najťažšie, lebo každé obdobie má svoj stupeň záťaže, ktorý je v tom momente možno neľahký, ale je časovo obmedzený. Takže hocijako nech je ťažko v ktoromkoľvek stupni vývoja dvojičiek, prejde to, dozrie to!
Lámala som si hlavu, ako ich odnaučiť od toho a toho, ako ich naučiť na to a na to, a v podstate sami na to dozreli, len bolo treba dávať impulzy.

Akí sme dnes

Na hojdačkeDnes máme dva rôčky a neľutujem ani jeden deň! Tak rada pozerám na fotky, na ich tváričky, vlásky, pohyby... a porovnávam, ako počas týchto dvoch rokov prešli toľkými zmenami...
Moje priority sa zmenili nie tlakom, ale prirodzene. Keď si človek uvedomí, čo je pre neho podstatné, nájde svoje šťastie pod nosom a bude spokojný. Netreba k tomu veľa a, samozrejme, nikde, ale nikde to nejde bez zamračených dní, bez problémov a smútku. Jednoducho tie momenty treba nechať v pozadí, prijať ich len ako ponaučenie, nie ako spomienku.
Môj smútok bol najväčší, keď po tom, ako začali byť ich kroky istejšie a istejšie, a ja som im začala od ich prvého roka dávať stravu takú, ako bola vhodná pre mňa a pre môjho muža, len na kúsočky pokrájanú, prestali postupne prejavovať záujem o dojčenie. Doteraz mi chýba tá chvíľka, keď som im mohla dať zo seba nielen srdce, ale aj obživu. Doteraz to beriem, akoby ma odsunuli, akoby to bol ich prvý krok k tomu, že raz ma potrebovať nebudú, že sami budú schopní žiť na tomto svete.
Každý deň držím ich drobunké rúčky a hladím ich. Viem, že raz budú tieto rúčky väčšie od mojej a nebudú ráno v mojej posteli. Každé obdobie má svoju krásu, radosti a nové objavy!
Michalko a Alexandrík sú teraz v období spoznávania, záujmu, učenia sa, chápania... celý deň fungujú bez prestávky. Len po obede zadriemnu a ich detský svet zas pokračuje až do noci.
Každý jeden deň mám rada! Každý jeden deň je pre mňa sviatkom! Oslavou!
Preberali sme s mojím drahým manželom, že na jeseň by sme ich dali do škôlky, aby sa naučili komunikovať aj s inými deťmi, naučili sa byť v spoločnosti iných detí a vecí, prisvojili si zvyky, ktoré sa doma nenaučia.
Nie je to preto, aby som ja išla pracovať. Výhľady na prácu tu mám nulové, keďže je veľmi málo pracovných miest, z ktorých by som mohla odísť do jaslí pre deti napoludnie. Nemám tu rodinu, nemám tu nikoho, kto by urobil niektoré veci za mňa.
Sú tu škôlky štátne aj súkromné. Štátne stoja cca 140 eur pre dvojičky, súkromné sú od 450 eur na jedno dieťa na mesiac!!! Niektoré páry, ktoré sme stretli v parku, kam chodíme a majú dvojičky, nás povzbudili, že dvojičky majú prednosť v prijatí do štátnej škôlky, keďže je tu dosť veľký problém s miestami v škôlkach. Veľa cudzincov má svoje deti práve v štátnej škôlke. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje.


Plány

Určite svoj voľný čas budem venovať tortám, ktoré boli mojím koníčkom pred narodením dvojičiek. A možno sám život nám ukáže cestu, ktorou bude treba ísť! J
Nerobím si isté plány do budúcnosti, viem, že stačí len jeden okamih a svet sa zmení...
No budem rada, ak budem moje dvojičky Michalka a Alexandríka sprevádzať do škôlky, do školy, na tréningy, spoznávať ich záujmy, radosti a nepokoje...
Každej mamičke prajem, aby spoznala svoje šťastie a bola spokojná, že ho má!
Pozdravujem z Grécka... pre niekoho historického, pre niekoho dovolenkového, pre mňa z miesta nového domova a rodiny. 

S maminou

Foto: archív autora

Článok vyšiel aj v časopise Dvojičkovo 1/2016 (strana 4449)

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Kto je online

Práve tu je 120 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Súvisiace články

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies