foto1
foto1
foto1
foto1
foto1

Dvojičkovo.sk

prenašedeti.sk

Špecializovaný obchod na kočíky pre dvojičky teraz ponúka zľavu 5 % pri kúpe dvoch rovnakých produktov, viac informácií na webovej stránke www.prenasedeti.sk.

Muži môjho života

Za posledné tri roky sa môj život zmenil a zintenzívnil ako nikdy predtým... Svojho muža som stretla cez internetovú zoznamku v roku 2009. On bol z Rimavskej Soboty, ja z Kysúc – stretávali sme sa vo Zvolene. V januári 2010 ma prišiel prvýkrát pozrieť domov a v apríli toho roku sme začali spolu bývať. Tým, že sme už mali viac rokov, deti sme nejako neriešili, nechali sme tomu voľný priebeh. Zázrak sa začal dvoma čiarkami na tehotenskom teste...

 

Ďalšie prekvapenie mi pripravila doktorka, ktorá mi oznámila, že na ultrazvuku vidí „dva domčeky“. Doteraz si nepamätám ako som vyšla z ambulancie... V našej rodine dvojičky neboli a v živote by mi nenapadlo, že niekedy ich budem mať ja. Tehotenstvo bolo v pohode, až v 6. mesiaci sa mi začali zhoršovať krvné výsledky – teda pečeňové testy.

Dovtedy som nemala žiadne problémy s pečeňou, ani iné. Brala som to na ľahkú váhu, veď som sa cítila v pohode. Pobudla som si týždeň v nemocnici, nasadili mi lieky a myslela som si, že pohoda pokračuje. Prešla som na rizikové, tak som mohla oddychovať doma pri televízore a knižkách. Pri ďalšej kontrole však výsledky išli ešte vyššie, takže znova do nemocnice. Ja som sa však naďalej cítila dobre.

 

Ale návštevy nemocnice pokračovali – týždeň doma a týždeň v nemocnici. Okrem liekov som hľadala aj ďalšiu podpornú liečbu. Začala som piť púpavový čaj a jesť kyslomliečne výrobky, ako aj tablety z kozieho mlieka – to všetko na podporu pečene. Moja mama kvôli tomu pestovala púpavu v skleníku, keďže už bol november a vonku veľmi púpava nerástla. Všetko preto, aby mohli byť drobci v brušku čo najdlhšie, každý deň bol dobrý. Našťastie, zvládli to super, pekne rástli a vyvíjali sa.

 

Aby však toho nebolo málo, zistilo sa, že jedno dvojča malo viac plodovej vody, síce na hrane, ale viac. Takže som absolvovala aj kontrolný ultrazvuk v Bratislave, či sú bábätká v poriadku. Zasa ma plašili ukončením tehotenstva, čo ma znervózňovalo viac ako samotné pečeňové výsledky. Nechápala som to, veď som sa cítila stále dobre a v pohode.

Na Mikuláša som zasa nastúpila do nemocnice, no lekári rozhodli, že 15. decembra nastal deň D. Narodili sa moji dvaja skvelí chlapi – Miško a Samko, 2 650 g a 1 950 g. Samko kvôli nízkej hmotnosti pobudol v inkubátore až dva týždne, lebo si strážil váhu ako modelka. Našťastie, chlapci nepotrebovali žiadne lieky, ani ošetrenia. Nakoniec nás z nemocnice prepustili 12. 1. 2011, keď Samko slávnostne pribral na 2 200 g. A aby som nezabudla, aj pečeňové výsledky sa znormalizovali hneď na druhý deň po pôrode, takže to bola tehotenská hepatopatia.

 

Prvé mesiace doma boli... hm... veselé. Našťastie nám pomáhali aj novopečení starí rodičia. Najmä moja mama, tá nám venuje aj teraz veľa času. Postupne sme sa naučili spolu fungovať a chlapci rástli a krásne priberali. Obchádzali nás aj choroby, drobci boli len raz prechladnutí, ale to sme tiež zvládli. Často sme boli s manželom unavení, že som ani nevedela aký je deň a mesiac a mala som pocit, že len dojčím a prebaľujem. Boli aj super chvíle, a to keď sa už chlapci začali navzájom vnímať. Najkrajšie boli a sú chvíle, keď sa spolu smejú, kvôli takýmto okamihom vydržím aj únavu.

 

Akéže to bolo ale prekvapenie, keď sa nám v januári, mesiac po oslave prvých narodenín našich drobcov, objavili na tehotenskom teste „opäť“ dve čiarky... Pravda je, že všetci sme to trochu rozdýchavali... Hlavne môj muž chcel vedieť, koľko „domčekov“ mám v brušku teraz. Ale bol len jeden! Priznám sa, trochu sme si vydýchli, ale na bábätko sme sa tešili. Ja som bola zvedavá, či to bude v niečom iné, ako keď sú bábätká dve. Hlavne som chcela prežiť úplne pohodové, priam „nudné“ tehotenstvo. Zo začiatku to aj tak vyzeralo, a tým, že chlapci veselo chodili, utekali a tešili sa zo života, nemala som ani veľmi čas riešiť, ako sa cítim. Ale bolo mi fajn, akurát som si pripadala ako veľryba.

 

Aj pečeň sa správala slušne, až do augusta. Vtedy som sa kvôli črevným problémom dostala do nemocnice, kde mi zistili mierne zvýšenie pečeňových testov. Nebolo mi vtedy všetko jedno... Znova starý kolotoč – lieky a kontrolné odbery. Testy išli stále hore, čísla boli ešte vyššie ako pri dvojčatách. Začala som mať strach. Našťastie, bábo bolo v poriadku a pekne priberalo. Po poslednom odbere u mojej doktorky, keď čísla boli už veľmi vysoké, som išla hneď do nemocnice a lekári mi odporučili ešte v ten deň cisársky rez. A tak sa Šimonko narodil síce o pár týždňov skôr, ale vôbec to nebolo poznať, jeho hmotnosť bola 3 100 g. Z nemocnice nás pustili na piaty deň – bol to môj najkratší pobyt v nemocnici.

 

A zábava sa mohla začať. Našťastie, Šimonko je pohodové spokojné bábo. Papá, rád spinká, už nás párkrát príjemne prekvapil a prespal celú noc. Teraz sa práve začal aj usmievať a snaží sa nám čo-to povedať. Bračekom sa veľmi páči, nosia mu hračky, len musím dávať pozor, aby mu do postieľky nedali bagre a autá. Cítim, že ho majú radi, sem-tam ho pohladkajú, dajú mu pusu. Keď ideme na prechádzku, vždy kontrolujú, či ide aj kočík so Šimonkom. Dúfam, že im táto starostlivosť vydrží dlho.

 

Pred pár rokmi som ani nedúfala, že ešte niekedy budem mať deti, manžela, rodinu, a zrazu je zo mňa mama troch úžasných chlapcov a žena skvelého chlapa, ktorý mi je oporou.

 

Rada by som poďakovala hlavne môjmu manželovi a celej mojej rodine a aj svojej pani doktorke Čuboňovej a jej super sestričke Janke Švaňovej, ako aj lekárom a sestričkám z pôrodníckeho a novorodeneckého oddelenia Kysuckej nemocnice a aj pani primárke Bartošovej, ktorá sa skvelo starala o mojich chlapcov na novorodeneckom oddelení.

 

Moje „očami mamy“

-          všetky vylomeniny majú hlavne humornú stránku...

-          deti nepotrebujú drahé veci a hračky, stačí im pritúlenie, pohladkanie a veľa lásky...

 

V čom ma materstvo zmenilo?

Nesnažím sa vyriešiť všetky problémy sveta – veď keď nejde o život...

Ale zistila som, čo je to báť sa o deti – doteraz nemôžem pozerať filmy, kde niekto ubližuje deťom. A tento strach už asi budem mať stále, no snažím sa ho potlačiť a nechať svoje deti „dýchať“.

 

Reakcie okolia boli rôzne...

Dosť bolo takých, že v súčasnej dobe je to priveľa detí na financovanie, ale, a to je pre mňa dôležité, viac ľudí hovorilo o požehnaní a radosti pri toľkých deťoch a hlavne sa pýtali, ako sa to dá zvládnuť. No vďaka pomoci celej rodiny to zvládam, nejako...

 

 

Zdroj: MAMA a ja 02/2013
Spracovala: PaedDr. Dagmar Baluchová
Foto: autor

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť

Viac článkov od tohto autora

Kto je online

Práve tu je 286 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Súvisiace články

Copyright © 2018 Dvojičkovo.sk - Jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Všetky práva vyhradené.
Joomla! je voľne šíriteľný softvér vydaný podľa GNU General Public License.

Copyright 2018  Dvojičkovo.sk - jedinečný sprievodca svetom dvojčiat a viacerčiat. Informácie na webovej stránke nenahrádzajú lekársku starostlivosť. V prípade potreby kontaktujte svojho lekára. Všetky práva vyhradené. Akýkoľvek obsah webovej stránky nesmie byť kopírovaný a používaný bez predchádzajúceho súhlasu prevádzkovateľa tejto stránky. Články majú len informačný charakter.

 

 Designed by www.diablodesign.eu.

Webová stránka Dvojičkovo.sk používa cookies, čím vám uľahčí používanie a sprostredkuje vám informácie s prispôsobeným obsahom. Ďalším používaním webovej stránky vyjadrujete súhlas s používaním cookies. Podrobnejšie informácie sa dozviete po kliknutí na "Viac o cookies". Viac o cookies